Dunaegyhá za leží na brehu Dunaja, na Soltskej nížine. Okolité dediny Apostag, Solt, Dunaföldvár. Všetky sú maďarské .
Prvé , dosiaľ známe písomné záznamy o obci siahajú do r. 1217. Dedina mala vtedy meno Tolvoy, to je isté, že aj predtým bývali tu ľudia.
Maličkú dedinu Tolvoy, obývali vtedy maďarský občania. To že z čoho pochádza meno Tolvoy, to 100 percentne nevieme, nie je isté ani to, dokedy žila dedina pod týmto menom, ale v r. 1560 je už vedená pod menom Egyházi.
Egyházi - vo vysvetlení zemepisoných mien znamená - dedina má kostol. A keď dedina patrila k vesprémskému biskupovi, bola podľa viery katolická.
Turecké boje neobišli ani túto dedinku. V r. 1686 je už naznamenaná medzi opustenými dedinami.
Život obyvateľov sa zlepšil len v rokoch 1700. V roku 1702 ju obývalo 12 rodín. Vtedy sa začala kolonizácia.
Správy z konca 17. storočia hovoria najprv o žalostnom stave územia medzi Dunajom a Tisou. Krajinu pokrývali nekonečné jazerá, veľké stojace vody, ktoré v lete síce vyschli, ale po každom daždi sa znova naplnili. Od Baje po Sombor sa rozprestieral obrovský močiar.
Naśa dedinka, Dunaegyháza (vtedy Egyházi), ležala na ostrove. V horúcich ročných obdobiach sa veľká časť vody vyparila a bujná trváva pokryla pôdu. Ale v obdobiach sucha vyschnutá zem nadobudla podobu púšte.
V dôsledku striedania sa prílišnej vlhkosti a sucha, nebolo dosť pitnej vody, ani stromov. Je pochopiteľné, že na takom území, za takýchto poveternostných podmienok žilo málo obyvateľov.
Zemepáni, ktorí získali pôdu na Dolnej zemi, boli spočiatku ochotní poskytovať prisťahovalcom nebývale východy. Preto prúdia predovšetkým roľnícké poddanské masy. Masy, ktoré zanechali svoje domovy, kde veľmi ťažko mohli vyžiť, nebrali do rúk tulácku palicu poďla premysleného plánu a s vopred vytýčeným cieľom. V tomto čase (v po čiatočnom štádiu osídlovania ) ich nikto nevolal a nik ich neviedol na určité miesto. Vo všeobecnosti ich jediným cieľom bolo NÁ JSŤ SI LEPŠÍ DOMOV.
Chceli si zlepšiť osud, postavenie, a viedlo ich len pudové vedomie, že v krajoch, ktoré patrili Turkom, očakáva ich lepší život.
Hlavným dodávateľom nových osídlencov pre uhorskú nížinu z domácich zdrojov boli severnejšite stolice krajiny, územie dnešného Slovenska. Tak ako mnohí zemepáni na Dolnej zemi, nečakali na nariadenia, ktoré im legálne umožnia povolávať si osadníkov zo "Slovenska".
Za čiatok pohybov obyvateľstva z územia dnešného Slovenska na dolnú zem (ako som u ž hovoril o tom) netreba h ľadať až v 18. storočí. Po vyhnaní Turkov v posledných dvoch desaťrociach 17. storočia a na počiatku 18. storičia sa sťahajú najprv prevažne do svojho najbližšieho susedstva. Môžeme teda uzavrieť tom, že odchod poddaných zo slovenských stolíc na juh i na Dolnú zem sa začína okolo 1700.
Najviac sa ich prisťahovalo z NOVOHRADU, HONTU a z okolia NITRY. Poddaní zo severnejších slovenských stolíc si často našli prechodné útočiste v Hontianskej i Novohradskej stolici. No ako svedčia súpisy poddaných, ktorí ušli z týchto stolíc, niektorí utekali i odtiaľto ešte ďalej na juh. Takto sa usadili tu v EGYHÁZY.
Táto kolonizácia je poznačená nesystematičnosťou, nedostatkom skúsenošti. Sem do našej dediny vtedy len málo rodín prišlo.
Prisťahovalci spoločnou prácou si bubovali prvé hlinené domky, obrábali pôdu. Založili tu slovenskú obec a používali svoj jazyk, svoje zvyky, ktoré prinieslli so sebou z rodnej zeme.
Nežili v bohatsve, ale nepoznali ani takú veľkú biedu ako horniaci. Pomaly odkúpili od zemepána licencné právo na krčmu a právo na prievoz.
V týcho rokoch sa začína usporiadnie obce. Od r. 1715 existuje už cirkevná a školská správa. Presnejšie dôklady neznáme, lebo prvá matrika ešte v druhom storočí skapala.
V tomo období, v r. 1768 sa z Aszódu prisťahoval do obce ev. farár Sámuel Hajnóczy, otec Józsefa Hajnóczyho, ktorý bol popravený so prísahancami Martinovicsa. Obec je naň dosiaľ pyšná. V rokoch 1800 nastáva druhé obdobie rozvoja. Obec sa začína rozširovať, v roku 1848 je už vedená pod menom Dunaegyháza. Nedostok pôdy, úzky chotár nútili občanov opustiť obec. Mnohí si zakúpili pôdu v Kisapostagu a v r. 1900 ešte viacerí odchádzajú z obce za zárobkom, kde sa trvalo usadili. Občania, ktorí boli verní svojej obci opúšťali ju len už letné mesiace. Podjímali sa na poľnohospodárske práce - žatvu , aby pre rodine zarobili väčší kus chleba.
Druhé znovuzrodenie obce nastal po oslobodení. V r. 1945 dostáva 592 rodín pôdu. Roku 1949 s 10 členmi na 100 kat. jutrách zakladá sa poľnohospodárske družsvo Táncsics a v r. 1951 družstvo Béke. V r.1959 sa družstvá zjednotia pod menom Haladás.
Pre rozvoj obce je prízračné, že skoro každý rok sa niečo robilo, budovalo. V roku 1946 dostala obec autobusový spoj, potom od r. 1947 nasledovala elektrfikácia obce, pridelenie stavebných pozemkov občanom, nová vodáreň, 6 triedna nová škola, v r. 1963 kultúrny dom. V roku 1964 sa splnila tiež dávna túžba občanov, sto rokov sľubovaná Sávorská cesta.
Obec sa vzmáha, rozvíja spolu s občanmi.
Teraz môžeme už žiť v takom pohodle ako v meste. Takmer každá rodina má telefon, plyn, vodovod. Obnovili sme školu, máme novú športovú halu, športové ihrisko, a teraz budujeme novú škôlku.
Blízko je k nám Dunaj, na brehu ktorého sú rekreačné domčeky.
V našej obci - ako som už aj spomínala - žijú potomkovia sem osídlených Slovákov z hornozemskej oblasti. Dnes už hlásia sa k Maďarom, ale kde žijú ešte starí rodičia, doma hovoria po slovensky. Vyučovanie v maďarskom jazyku založilo sa len v r. 1840, dotiaľ bola len slovenská škola. V období Hortyho celkom zastavili vyučovanie na slovenskom jazyku, ba aj v školských prestávkach deti mohli sa zhovárať len po maďarsky. Len v r. 1949 začali vyučovanie slovensého jazyka ako cudzý jazyk.
Dnes už v dedine viac sú prisťahovalci s maďarským jazykom. V následku tohto v dedine je mohutná maďarizácia, celkom slovenskú reč už ani nepočujeme. Reč je dvojjazyčná, priblížne 40 percentne zmiešajú maďarské a slovenské slová, k mnohým maďarsým slovám kladajú slovenské koncovky. Mnoho slov už aj nepoznajú po slovensky - alebo zabudli, alebo v tom čase ešte nepoužívali to -, ale ešte mnoho slov poznajú a predsa hovoria po maďarsky. Príčinou bilingvizmu je medzi iným aj to,že na okolí našej dediny sú len maďarské obce. Preto naša slovná zásoba nemohla sa vyvíjať a rozširovať, nevedala nasledovať po rozvíjaní techniky a spoločnosti.
Mnoho slov dostalo sa von zo slovného používania, kedže aj vec čo označovala, aj tú už nepoužívali. Ďalšou príčinou môžeme spomenúť, že aj obyvatelia susedej obci posmievali obyvateľov dediny za slovenský jazyk, nazývali ich: " büdös tót" alebo len "tót".
Dnes v našej dedine vyučuje sa slovenský jazyk ako povinný jazyk pre každého žiaka.
V roku 1985 sa zariadlo slovenské národné múzeum, kde sme zozbierali šaty, nádoby, pracovné nástroje. Múzeum vďačne a pyšne ukazujeme každému, kto príde do našej obľúbenej dediny.